Sestra Magdaléna

Ora et labora, hovorí si stará ale vrtká žena pri varení obeda pre desať stravníčok a namiesto zrniek ruženca ráta „zdravasy“ buchtami, ktoré zamúčenými rukami formuje na veľkej drevenej doske. V obnosených sandáloch s odtrhnutými prackami, ktoré zdedila po zosnulej sestre Viole sa preháňa po zamúčenej, nebezpečne šmykľavej kuchyni a ponáhľa sa s varením, pretože dobre vie, že je pozadu, že buchty už mali byť na plechu a že keby sa ráno zbytočne nerýpala v kvetoch, mala by ich už dávno hotové.

Napriek žeravému slnku, ktoré prehrieva žulovými kockami vydláždené cesty a páli ľudí aj cez podrážky letných sandálov, sú ulice Celtie plné ľudí a slamené klobúky sa mihajú na každom kúsočku mesta. Od mora sem-tam privanie vlažný vánok, čo vysuší pár kvapiek potu na odhalených, opálených zátylkoch uvarených obyvateľov a doveje vôňu stredomorských rias, ktoré sa po odlive pražia na piesočnatých plážach iba niekoľko sto metrov od centra mesta. Výletná loď s asi tridsiatimi turistami práve trúbi na odchod a vlní pokojnú hladinu v prístave, keď sa pomedzi malé rybárske člny snaží vyplávať na šíre more. Motory áut a mopedov, čo stoja v úzkych uliciach, bez prestania hučia aj napriek dvadsaťminútovej zápche a posúvajú ortuť teplomerov ešte o pár milimetrov vyššie. Mňaučanie vychudnutých, opustených mačiek prerušujú stovky ľudských hlasov a miešajú sa s neúnavným bľačaním kozy, čo sa pasie na dvore  Giacoma Perassiho, jedného z najstarších obyvateľov mesta, ktorého dlhovekosť udivuje Celtianov už niekoľko rokov.

Chlastá v krčme denno-denne a fajčí v jednom kuse, hovorí jeho suseda Alessandra kmotre, keď spolu sedia na verande a sledujú, ako Giacomo napája kozu.

Dokonca po Celtii koluje legenda, podľa ktorej Giacomov slepý otec strčil svojmu ročnému synovi namiesto cumlíku do úst fajku a Giacomovi odvtedy prirástla k srdcu a k ústam tak veľmi, že sa jej vzdáva iba pri jedle. Zvláštne je, že napriek všetkému tomu mňaučaniu, bľačaniu, hukotu, trúbeniu, kriku, vrestkotu a brechotu, ešte aj nahluchlý Giacomo rozoznáva zvuk, ktorý so zvyškom mestských hlasov akosi neladí. Nepatrí tam, hovorí si.

A rovnako ho medzi všetkými mestskými nástrojmi rozoznávajú aj ostatní obyvatelia na uliciach a aj tí, čo v tieni svojich presklených veránd čítajú najnovšie vydanie Il tempa s dokorán pootváranými oknami. Dokonca ho počuje aj niekoľko pacientov ležiacich na posteliach malej mestskej nemocnice. Zaujato odtŕhajú oči od infúzií, ktorých obsah im po nekonečných kvapkách steká do unavených žíl a napäto sa dívajú do okna. Naťahujú uši ako len môžu a so zdvihnutými obočiami sa pýtajú sami seba, či je to skutočne možné. Sú to naozaj zvony na bielom kláštore?!

Prekvapený Giacomo sa pomaly vyšuchtá z ošarpaného domu a okríkne Isabellu, svoju čiernu kozu, ktorá zmorená teplom neprestáva bľačať ani na minútu. Ale keď zaskočená náhlym hlasným upozornením na chvíľu predsa len stíchne, jej pán si je už istý. Sú to zvony…

Giacomo, ako jeden z mála Celtianov ešte pamätá, keď vyzváňali naposledy. Mal vtedy dvadsať rokov a práve dohováral istej čiernookej slečne za mestom na lúke, aby konečne prestala rozmýšľať nad tým, čo sa kde píše a aby si s ním na chvíľu ľahla do mäkkej trávy, čo rástla za rozkvitnutými oleandrami. Bim-bam, bim-bam, bim-bam, začuli vtedy obaja a a rozbehli sa späť do mesta napriek vzrušeniu, ktoré sa im ešte stále chvelo v telách, pretože zvony na bielom kláštore nikdy nezvonia len tak pre nič. Vlastne nezvonia nikdy… Každý vie, že patria  chudobným sestrám svätej Kláry, ktoré zasvätili život modlitbe, chudobe a tichu, ale skoro nikto ich nikdy nepočul. Ani zvony, ani sestry. Napriek tomu, že ich kláštor je v centre mesta, je skrytý v srdci labyrintu úzkych uličiek a na kopu vystavaných budov. Sestry majú navyše prísne zakázané svoj domov opustiť a okrem matky predstavenej ani jedna z nich nemôže rozprávať. Ústa otvárajú iba pri omšových chválospevoch každý deň o ôsmej ráno. A ak by sa stalo niečo vážne, ak by z nejakého dôvodu potrebovali pomoc Celtianov, majú zvony, na ktoré sa dá z kláštornej kuchyne pomocou dlhého lana, čo visí z veže zazvoniť. Taká je nepísaná dohoda sestier s obyvateľmi mesta. A hoci sa zdá, že spolu mesto a biely kláštor inak vôbec nekomunikujú, nie je to pravda. Ošúchaná drevená schránka, ktorá stojí pred dverami kláštora, sa takmer denne napĺňa malými lístočkami: Za chorú matku. Za manžela. Za lepšiu prácu. Za mier. Za výhru v lotte. Za bohatú úrodu. Za vyšší dôchodok. Za dážď. Za dobrú ženu. Za…

Sestry sa väčšinu dňa premodlia a dokonca vstávajú uprostred noci, prerušujú svoj už aj tak krátky spánok, kľakajú si na kolená, prosia a ďakujú, zahrňujúc do svojich modlitieb aj obyvateľov Celtie a na oplátku pred dverami občas nájdu vrece zemiakov, kus šunky, bochník syra a v niekoľkých výnimočných prípadoch aj koláč, fľašku kvalitného olivového oleja alebo fľašku niečoho ešte kvalitnejšieho a ešte chutnejšieho… Inak sú sestry samostatné. Majú záhradu, ktorá ich uživí osem mesiacov do roka, dve kravy a jedenásť sliepok. Keď sa práve nemodlia, pracujú a keď pracujú, v skutočnosti sa aj tak modlia.

Bim-bam, bim-bam, bim-bam, počuje Giacomo už úplne jasne a sleduje ako z domov vychádza niekoľko zvedavých susedov. Keď zvonili naposledy, kričí na plné hrdlo, bol tam požiar a polovica kláštora vtedy zhorela. Hoci to všetci dobre vedia z rozprávania starých rodičov či svojich vlastných rodičov, alebo od samotného Giacoma, ktorý v krčme pri piatom pive nikdy nezabudne spomenúť, ako v istý júlový deň nanosil do kláštora stodevätnásť vedier vody a zahasil polovicu požiaru, aj tak sa pri jeho slovách naľakajú a tí, ktorí vládzu, utekajú dolu kopcom ku katedrále, zahýnajú uličkami doľava, doprava, doľava, doprava, rovno, doľava, doľava a znovu doprava a bežia cez drevenú bránu, až kým nedobehnú ku dverám kláštora, kde sa už vzrušene tlačí a prekrikuje polovica mesta.

Keď po pár minútach búchania na dvere vychádza z kláštora matka predstavená, každý v dave, dokonca aj Giacomo, ktorého na aute priviezla suseda Alessandra, v sekunde stíchne. Valentino, nezvyčajne mladý starosta mesta, sa nedočkavo pýta, čo sa stalo, že sestry zazvonili na zvony a ako im mesto môže pomôcť.

Matka predstavená, červená v tvári ťažko povedať či od hanby alebo od hnevu, prekvapene pozrie na obrovský dav tlačiacich sa ľudí, ktorí, ako vidí, pošliapali všetky papriky, čo toho roku tak dobre zarodili a v duchu si zúfalo povzdychne.

Sme so sestrami veľmi vďačné, že ste sem všetci tak rýchlo dobehli… Ale ide o to, že  sestra Magdaléna…

Čo hovorí? kričí niekto zo zadnej časti davu.

Sestra Magdaléna, zvýši matka predstavená hlas, piekla buchty.

Na chvíľu sa odmlčí, akoby jej bolo trápne pokračovať ďalej, na čo si ľudia po vete s buchtami zmätene vymieňajú pohľady.

Keď sa naša sestra ponáhľala vložiť do rúry plech s buchtami, pokračuje matka predstavená, šmykla sa na pomúčenej podlahe a keď padala, zachytila sa lana, ktoré visí zo zvonov. Celou váhou sa naň ovážila… Keď sa raz zvony pohnú, nedajú sa utíšiť až kým samé neprestanú zvoniť…

Potom, čo sa slová matky predstavenej ako vírus prehnali celým davom a dostali sa až celkom dozadu k tým najpomalším a najstarším Celtianom, z jednej starej fajky začal znovu stúpať dym a jej majiteľ sa v myšlienkach vrátil naspäť do ďalekej minulosti. Znovu leží v mäkkej, teplej tráve, vdychuje vôňu oleandrov a díva sa do čiernych očí svojej Magdalény. Potom si so zovretým hrdlom spomenie, ako mu onedlho na to rozdrvila srdce na prach a predstaví si ju o šesťdesiat rokov staršiu, oblečenú v čierno-bielom habite, ako s krásnymi, hanblivými očami plnými sĺz zbiera zo zeme neupečené buchty.






Sdílej článek


Hodnocení

1 Star2 Stars3 Stars4 Stars5 Stars (1 votes, average: 5,00 out of 5)
Loading...

Napsat komentář