Rubrika 'Studentská tvorba'

Jabloňová 43

841329_4112151771391_1048665735_oKeď v diaľke na zasneženej ceste zanikol zvuk hučiaceho taxíka, otočil sa smerom, ktorým sa chystal vykročiť a zadíval sa na žlté svetlá v oknách niekoľkých neďalekých domov. „Len opatrne,“ povedal si a urobil prvý krok. Vdychoval ostrý vzduch decembrového večera, obzeral si zasnežené poorané polia lemujúce cestu po oboch stranách a hvízdal si melódiu obľúbenej vianočnej koledy. Omrznuté ruky strčil hlbšie do vreciek a sklonil hlavu tak, aby dýchal cez šál. Nemal tak dlho čakať, hovoril si. Mal sa vrátiť oveľa skôr.

Započúval sa do pravidelného zvuku vŕzgajúceho snehu a dovolil mu, aby ho vytrhol z prúdu neustále sa valiacich myšlienok. Vtom sa ozval brechot prvého dedinského psa, ktorý zavetril večerného votrelca a ako kocka rúcajúceho sa domina postupne odštartoval štekot všetkých ostatných psov v ulici. „Prestaň!“ ohradil sa muž na vlčiaka a pokračoval v ceste.

Živý sen

„All the other kids
With the pumped up kicks
You better run, better run
Faster than my bullet…“

Tuhle píseň miluju. Už dlouho. Úžasná melodie. Znamená pro mě vzpomínky, spoustu krásných vzpomínek.
Tuhle píseň nenávidím.
Znamená pro mě další brzké ráno, které mě jako obvykle zastihne nepřipraveného, napůl schovaného pod peřinou a doufajícího, že si mě čas nevšimne, nějak záhadně mne mine, a já budu moct vyspávat další tři hodiny (nebo čtyři), aniž bych (pět?) zaspal.

Sestra Magdaléna

Ora et labora, hovorí si stará ale vrtká žena pri varení obeda pre desať stravníčok a namiesto zrniek ruženca ráta „zdravasy“ buchtami, ktoré zamúčenými rukami formuje na veľkej drevenej doske. V obnosených sandáloch s odtrhnutými prackami, ktoré zdedila po zosnulej sestre Viole sa preháňa po zamúčenej, nebezpečne šmykľavej kuchyni a ponáhľa sa s varením, pretože dobre vie, že je pozadu, že buchty už mali byť na plechu a že keby sa ráno zbytočne nerýpala v kvetoch, mala by ich už dávno hotové.

Kapka poezie

I. Óda na Jeruzalém

Jeruzaléme, ty jediný hostíš bohy

hlas boží hřmí z tvé oblohy.

Na branách tvých holubice rozjímá,

naděje usmrcovány byly před tvýma očima.

Jeruzaléme, co sdělíš poutníkům svým,

kolik tajemství prozradíš i uším mým?

Světlo tvé osvítí paty nohou,

andělé boží na tvůj pokyn ať nám pomohou.

Cesta čierneho pianína

S trpkosťou sa pozrel na svoje krátke prsty a spomenul si, aké ťažké pre neho bolo zmieriť sa s tým, že viac neporastú. Koľko mohol masť vtedy rokov? Štrnásť? Možno pätnásť… Hodiny a hodiny tréningu na nepohodlnej okrúhlej stoličke bez operadla a predsa… Predsa nesedí na pódiu koncertnej sály, ale vo svojej malej zaprášenej dielni v pivnici ošarpaného pražského domu. Prisunul si stoličku bližšie k nástroju a prsty položil na vyleštené biele klávesy. Mal nutkanie ich pohladkať. Chcel skúsiť či sú presne také hladké, aké majú byť, či sa príliš nešmýkajú alebo či naopak nie sú nepríjemne drsné. Potreboval sa naposledy presvedčiť, že prsty ktoré si na nich raz zahrajú, budú mať zabezpečené najväčšie možné pohodlie. Chcel, aby sa s klávesmi dokázali zžiť, ako keby, ako to hovorieval jeho učiteľ klavíra, ako keby to bol iba ďalší článok na jeho prstoch, ktorého pohyb musí byť rovnako prirodzený ako pohyb hocijakého iného článku na jeho ruke. Keby tak boli tie jeho články o niečo dlhšie… Pár milimetrov by mu úplne stačilo…  Keď bol ešte malý chlapec, stále dúfal, že by možno niekedy o rok alebo o dva  mohli tie ruky, aspoň konce prstov o trošičku, aspoň o maličký kúsok predsa len dorásť. Lenže nedorástli…