Po vlastných

Camino de Santiago (58)V súčasnosti, keď je doprava z jedného miesta na druhé jednoduchšia a rýchlejšia ako kedykoľvek predtým, si človek z praktických dôvodov už len málokedy zvolí chôdzu po vlastných nohách. Kolesá a krídla sú rýchlejšie, pohodlnejšie, efektívnejšie a navyše šetria ľudskú energiu. Batožinu stačí hodiť do kufra alebo odovzdať pri check-in-e na letisku a človek sa behom niekoľkých minút ocitne v inom meste.  Za pár hodín sa už zobúdza v susednom štáte a ak sa minútová ručička otočí ešte o niekoľko ďalších koliesok, pasažier vystúpi z lietadla na inom kontinente. Pojem vzdialenosti nabral v posledných dvoch storočiach nové dimenzie a hranice toho, čo je „po ruke“ sa radikálne posunuli. Čo bolo kedysi ďaleko je dnes na skok. Vzdialenosť, ktorá v minulosti predstavovala namáhavú, niekoľkodňovú či dokonca niekoľkotýždňovú cestu, je v 21. storočí záležitosťou jedného dňa. A chôdzu, ten najprirodzenejší pohyb človeka, využívame asi tak často ako schody vedľa eskalátora. Dôsledky nie sú iba fyzické. Ak pravidelne a dlho nekráčame, škodíme nie len svojmu telesnému zdraviu, ale ochudobňujeme sa aj o zážitky „z prvej ruky“. V lietadle nikdy neucítime vôňu práve kvitnúcej levandule, nanajvýš pach spoteného spolucestujúceho. V aute nás zasa neofúkne chladný, vlhký vietor, ktorý sa ženie od mora a vo vlaku si lepkavé ruky neumyjeme v zurčiacom, ľadovom potoku. Ak sa však človek rozhodne vystúpiť, nech už sa vezie v čomkoľvek, prestane svet vnímať iba zrakom, prilepený na zaprášené sklo autobusu.

Camino de Santiago, Cesta svätého Jakuba, má plno zmyslov po psychickej aj fyzickej stránke. Je to v dobe, keď na križovatkách stretávame viac áut ako chodcov vzácna príležitosť zbaviť sa aspoň na istý čas rýchlosti každodenného života a začať svet vnímať pomalšie, krok za krokom. Nie je to dovolenka, nie je to výlet a nie sú to prázdniny. Je to perpetuum mobile, stále plynúca cesta, chodník, púť.  Je to milión krokov, ktoré ľudské telo a dušu v ňom prebývajúcu dopravia z jednej strany Španielskeho kráľovstva na druhú. Je to dokonalá príležitosť vnímať svet všetkými zmyslami.

Camino sa nedá porovnať so žiadnym typom dovolenky. Človek si tu nemôže odložiť batožinu a odskočiť do hotelového baru na mojito. Pútnik na Camine, spotený, unavený a ubolený, či už kráča do nekonečného kopca alebo zostupuje po strmom kamenistom chodníku dolu, nesie všetko so sebou. Musí preto pred cestou zodpovedne zvážiť, čo je pre neho skutočne nevyhnutné. Všetky veci navyše sa totiž počas putovania pretavia v úmornú námahu, ktorú si každý mohol pri balení ľahko ušetriť. Lenže ak tak neurobí, ak nezváži priority, potom sa po ceste sprevádzanej bolesťami na miestach, o ktorých ani tušil, že ich má, začne zbavovať tričiek, nohavíc, myšlienok… Všetko, čo je ťažké, treba na Camine zahodiť, pretože so závažím sa do cieľa doputovať nedá.

Cesta svätého Jakuba sa začína v momente, keď si pútnik na chrbát vyhodí svoj zbalený ruksak a uvedomí si, že jeho domov počas najbližších týždňov nebude tam, kde je jeho posteľ a rodina, ale tam, kde je jeho ruksak. Práve ten a len on sa stane pútnikovým najlepším priateľom, jeho spálňou, kuchyňou, kúpeľňou aj skriňou. Lenže paradoxne sa ten istý vak stáva aj jeho najnenávidenejším nepriateľom, bastardom, ktorý mu podlamuje kolená, spôsobuje kŕče v ramenách, sáče a brzdí súčasne. Ibaže tak už to na Camine chodí… To, čo si človek vyhodí na plecia, to, čo so sebou nosí, je kľúčom jeho úspechu aj neúspechu.

Camino však nie je iba o fyzickej bolesti. V prvom rade je o putovaní, o ceste, ktorá neslúži len na to, aby priviedla pútnika do cieľa, ale hlavne na to, aby bola cestou samotnou. Cesta je cieľ, povedal Konfucius, keď sa snažil naznačiť, že život človeka je neprestajným putovaním. Camino, hoci trvá dlhé, z pohľadu pútnikov niekedy nekonečné týždne či mesiace, je len krátkou metaforou života, cesty, po ktorej kráča človek na Zemi. V druhom rade je Camino o tom, o čom ho chce mať pútnik samotný. Pre jedného môže byť symbolom samoty a ticha, pre iného stelesnením priateľstva, zábavy a dobrodružstva. Ďalší sa naň môže vybrať pretože miluje prírodu, iný preto, lebo chce nájsť duchovný priestor pre modlitbu. Niekto si chce na ceste utriediť myšlienky o svojom budúcom povolaní, iný celý čas premýšľa, ako v cieli požiadať priateľku o ruku. Ďalší zasa rozmýšľa, ako sa s ňou rozísť a ten, čo kráča tesne za ním túži niekoho spoznať. Na Ceste svätého Jakuba a predovšetkým v „albergues“, pútnických ubytovniach, sa v jednej miestnosti plnej zo desať, dvadsať poschodových postelí vyspia inžinieri, učiteľky, kňazi, študenti, kuchárky, nezamestnaní, počítačoví špecialisti, mníšky, matky, otcovia, starí rodičia aj deti. Na jednej strane sú si všetci rovní, ale na druhej strane sa jeden od druhého líšia, pretože každý sem prišiel z iného dôvodu. Jediná vec, ktorá pútnikov spája, je cieľ a žlté šípky, ktoré ich do neho vedú. Na rozdiel od skutočného života, na Camine sa človek len ťažko stratí. Na každom rohu, na lampe, plote, na ceste, potrubí, dokonca na obývaných rodinných domoch pútnikov sprevádzajú väčšie či menšie, sýtožlté šípky a obrázky mušieľ, symbolu cesty svätého Jakuba, ktoré ich postupne dovedú až do samotného cieľa.

Santiago de Compostela, hlavné mesto Galície, severozápadnej provincie Španielska, je mesto, v historickom jadre ktorého ležia v malej, pozlátenej truhličke, bezpečne uložené za čiernymi mrežami, relikvie apoštola, svätého Jakuba. Presne na tom mieste, v katedrále, v ktorej sú uložené, končia všetky oficiálne aj neoficiálne chodníky Svätojakubskej cesty. Presne tu sa v euforickom nadšení každý deň od radosti rozplače niekoľko pútnikov, ktorí si pred bránami mesta kúpili lacné šampanské, aby si pripili na tento veľký osobný úspech, na stovky kilometrov, ktoré napriek všetkému prešli po vlastných nohách, na to, že oni, Nemci, Taliani, Španieli, Kolumbijčania, Poliaci, Slováci a mnohí iní vymenili pohodlie troj-, štvor- či päť-hviezdičkových hotelov, kolesá aj krídla najmodernejších dopravných prostriedkov, švédske stoly v prepychových reštauráciách, lehátka na pieskových plážach či vyleštené kúpeľne a záchody za extázu, ktorú nič z týchto vecí nevyváži: za päťzmyselný, pätstokilometrový  zážitok, za pocit, že po vlastných nohách nasledovali skoro dvetisíc rokov staré kroky muža, ktorý sem doputoval z ďalekého Jeruzalemu a ktoré ich doviedli až na toto miesto, na ktorom opretí o  ruksaky, ktoré už viac nebudú musieť nosiť, popíjali šampanské, spievali, modlili sa, smiali, rozprávali, ležali na kamennom námestí a už po pár sekundách mysleli na to, že status pútnika ich už viac nedefinuje, že o pár hodín či dní sa vrátia domov a budú musieť pokračovať v ešte dlhšej a ešte náročnejšej púti, na ktorej ich, nanešťastie, nebudú sprevádzať spoľahlivé žlté šípky…






Sdílej článek


Hodnocení

1 Star2 Stars3 Stars4 Stars5 Stars (2 votes, average: 5,00 out of 5)
Loading...

Napsat komentář