Jabloňová 43

841329_4112151771391_1048665735_oKeď v diaľke na zasneženej ceste zanikol zvuk hučiaceho taxíka, otočil sa smerom, ktorým sa chystal vykročiť a zadíval sa na žlté svetlá v oknách niekoľkých neďalekých domov. „Len opatrne,“ povedal si a urobil prvý krok. Vdychoval ostrý vzduch decembrového večera, obzeral si zasnežené poorané polia lemujúce cestu po oboch stranách a hvízdal si melódiu obľúbenej vianočnej koledy. Omrznuté ruky strčil hlbšie do vreciek a sklonil hlavu tak, aby dýchal cez šál. Nemal tak dlho čakať, hovoril si. Mal sa vrátiť oveľa skôr.

Započúval sa do pravidelného zvuku vŕzgajúceho snehu a dovolil mu, aby ho vytrhol z prúdu neustále sa valiacich myšlienok. Vtom sa ozval brechot prvého dedinského psa, ktorý zavetril večerného votrelca a ako kocka rúcajúceho sa domina postupne odštartoval štekot všetkých ostatných psov v ulici. „Prestaň!“ ohradil sa muž na vlčiaka a pokračoval v ceste.

Lampy v dedine ešte nesvietili a obloha bola pokrytá ťažkými snehovými mrakmi. Po pravej ruke si starec všimol malé zamrznuté jazero, na ktoré sa akosi nevedel rozpamätať. „Nie, nemohlo tu byť,“ zamrmlal si v duchu. Zastal a ostril svoj pomaly vypovedávajúci zrak. Dve obdĺžnikovo odhrnuté plochy na inak zasneženom ľade sa leskli ako číre sklo a lákali chlapčenskú dušu v človeku, ktorý na ňom nestál už desaťročia. „Dolámeš sa,“ varoval sám seba, ale skôr ako slová vyslovil, zložil si ruksak a gumený nástavec svojej paličky oprel o zamrznutú zem, čo oddeľovala asfaltovú cestu od ľadom pokrytého jazera. Urobil len zopár krátkych krokov po tráve, keď začul podrážky svojich topánok, ako sa otláčajú do snehovej duchny na jazere. Všade okolo neho bolo ticho, aké nepočul, odkedy odtiaľto odišiel. Keď sa dostal k odhrnutej ploche doškriabanej čepeľami desiatok párov korčúľ, bojazlivo sa odrazil a šmykol sa. Ešte stále mu to ide, pomyslel si. S úsmevom sa odrazil znovu a potom ešte raz. Spomenul si na dni, keď sa s Elenou chodievali šmýkať na Modrú vodu. Ako ho mama stĺkla, keď ju vtedy večer priniesol domov celú mokrú a premrznutú… Dokázal si do detailu vybaviť výraz jej tváre, keď mu vyčítavo hovorila, že ak sestra dostane zápal pľúc, bude to jeho chyba. Zhlboka sa nadýchol a zacítil ťažobu, ktorá ho už roky tlačí na pľúcach. Čo jej vlastne povie? Posledných sedem rokov už ani nenapísal… A koľko je to, čo spolu naposledy telefonovali? Určite ešte o pár rokov viac… Zo zamyslenia ho vytrhol blikot farebných svetiel, ktoré zdobili vysoký stromček v okne najbližšieho domu. Vrátil sa k ruksaku, s menšími problémami ho vyhodil na ramená a pokračoval v ceste. Ešte pár krokov a uvidí svoj rodný dom. „Blik, blik, blik,“ ozvali sa pouličné lampy a konečne osvetlili zasnežené úzke cesty v dedine. Už je skoro tam… Takmer sa bál pozrieť, ale nakoniec sa donútil urobiť ďalších pár krokov, až kým mu zasnežené stromy neprestali zavadzať vo výhľade. Krátkozrakosť ho popohnala ešte o niečo bližšie, ale keď sa rozmazaný obraz začal zaostrovať a on jasne uvidel kontúry bledohnedého domu, strechu a  kovanú bránu, v úžase zastal. Takmer nedýchal, keď sa mu spod obelených mihalníc začala vynárať prvá slza. Vráskavé čelo sa zvraštilo ešte viac a opotrebované srdce takmer nahlas puklo. Včera tu ešte bol… Ibaže včera bolo pred päťdesiatimi tromi rokmi. Pár minút len tak stál a topil sa v spomienkach a až keď mráz potriasol jeho schúleným, nečinným telom, utrel si slzy, naposledy sa v mysli vrátil ďaleko dozadu, do časov, keď sa kúpal v aróme pečúcich sa slivkových koláčov, a znovu vykročil.

Kúsok pred ním sa vynoril malý kopec a hoci si mohol vybrať rovnú, schodnejšiu cestu po pravej ruke, alebo dokonca popolom posypaný chodník, rozhodol sa, že predsa len pôjde rovno. A čo potom, keď nájde jej dom? Čo jej povie? Mal toho toľko… Je už staršia ako bola matka, keď odchádzal z domu. Ak ju nespozná? Alebo ešte horšie, čo ak sa bude podobať na mamu? Vždy jej hovorili, že je celá ona. Nezmôže sa ani na slovo, ak mu ju pripomenie hneď na prvý pohľad. Po pár krátkych krokoch si všimol ošarpanú mapu dediny namaľovanú na plechovej tabuli a s úľavou si vydýchol. Bol zmierený s tým, že bude chodiť od ulici k ulici a hľadať názov tej, ktorú sestra uvádzala na obálkach posledných listov. Možnosť, že by sa odvtedy presťahovala si nedokázal pripustiť. Dobre si názov ulice pamätal, ale aj tak z vrecka kabátu vytiahol otvorenú obálku a prečítal si adresu odosielateľa: Jabloňová 43. Zmrznutými prstami prechádzal po ľadovo studenej železnej mape a takmer sa zľakol, keď uvidel, ako je blízko. Obálku preložil napoly, vložil ju späť do kabátu a otočil sa smerom, ktorým ho posielala mapa. Ešte pár krokov. Mal by začať premýšľať, čo povie… Lenže premýšľal už v lietadle. A celé mesiace predtým…

Vykročil. Najprv by sa  mal ospravedlniť. Určite je na Štedrý večer s rodinou. Mal ešte počkať, ale každý ďalší deň by ho už týral. Začal cítiť bodavú bolesť v ľavom kolene a musel na chvíľu zastať. Napravil si ruksak, ktorý ho tlačil na vychudnutých ramenách a začal odpočítavať čísla na domoch.

Stojí na opačnom konci, takže musí prejsť ešte celú ulicu. Vďakabohu… Ešte nie je pripravený. Obzerá sa z jednej strany ulice na druhú a nedokáže sa vynadívať, ako sa všetko zmenilo. Domy sú raz tak veľké ako predtým. Prezerá si okná a spomína si, že o vysvietených vianočných stromčekoch kedysi ani nesnívali. Neveriacky sa usmieva a vtom si všimne vežu  kostola. Keby tam tak mohol ísť o polnoci s ňou… Zadíva sa na biely kríž na zvonici a želá si to viac ako hocičo iné. A vtom sa zastaví. Na dome po jeho ľavici visí ošarpané číslo 43. Železná ohrada a dom s bielym brizolitom, presne ako to pred rokmi popísala v liste. Nesmelo sa díva do okna, v ktorom sa mihajú obrysy niekoľkých ľudí, ale nedokáže odhadnúť, či je jednou z nich. Malý čierny pes za bránou šteká stále hlasnejšie, až sa záclona na osvietenom okne odhrnie a za sklom sa objaví hlava malého blonďavého dievčatka. „Elena!“ zašepká, ale vtom si uvedomí, že to nemôže byť ona. Tá podoba mu však vyráža dych a na chvíľu zostáva omráčene stáť. Pár krát sa zhlboka nadýchne, prehltne hrču, ktorá mu navrela v hrdle a podíde k hrdzavej bránke. Cíti tlkot svojho srdca a vidí, ako mu na hrudi podvihuje kabát, ale i tak roztraseným ukazovákom stláča zvonček, ktorého zvuk sa v momente roznesie po hrobovo tichej ulici. Odstúpi, zmeravenú ruku vloží spať do vrecka a zatvorí oči. „Prosím, prosím, prosím,“ opakuje si v hlave, až kým nezačuje vrzgot otvárajúcich sa dvier.

„Kto je tam?“ ozve sa ženský hlas, ktorý v momente spoznáva a po chvíli ticha v ňom vzkriesi všetko, čo v sebe roky pochovával. „Tvoj brat,“ povie a rozplače sa tak veľmi, že sa ledva drží na nohách. Nahlas vzlyká až kým sa roztrasenými rukami nedotkne dávno zostarnutého dievčatka, ktoré k nemu práve schádza dolu po schodoch. Ako keby od jeho odchodu neprešiel ani deň. A nepustí ju… Už ju nikdy nepustí…






Sdílej článek


Hodnocení

1 Star2 Stars3 Stars4 Stars5 Stars (No Ratings Yet)
Loading...

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *