Jabloňová 43

841329_4112151771391_1048665735_oKeď v diaľke na zasneženej ceste zanikol zvuk hučiaceho taxíka, otočil sa smerom, ktorým sa chystal vykročiť a zadíval sa na žlté svetlá v oknách niekoľkých neďalekých domov. „Len opatrne,“ povedal si a urobil prvý krok. Vdychoval ostrý vzduch decembrového večera, obzeral si zasnežené poorané polia lemujúce cestu po oboch stranách a hvízdal si melódiu obľúbenej vianočnej koledy. Omrznuté ruky strčil hlbšie do vreciek a sklonil hlavu tak, aby dýchal cez šál. Nemal tak dlho čakať, hovoril si. Mal sa vrátiť oveľa skôr.

Započúval sa do pravidelného zvuku vŕzgajúceho snehu a dovolil mu, aby ho vytrhol z prúdu neustále sa valiacich myšlienok. Vtom sa ozval brechot prvého dedinského psa, ktorý zavetril večerného votrelca a ako kocka rúcajúceho sa domina postupne odštartoval štekot všetkých ostatných psov v ulici. „Prestaň!“ ohradil sa muž na vlčiaka a pokračoval v ceste.

Amsterdam, život na dvoch kolesách

DSC_1833Napriek tomu, že hlavné mesto Holandska je dnes (ne)slávne známe predovšetkým legálnou prostitúciou a marihuanovými koláčikmi, svojim návštevníkom ponúka oveľa viac než len psychotropné posedenie v početných coffee shopoch alebo prechádzku po Red Light District, štvrti preslávenej sklenými výkladmi s netradičným „tovarom“. Amsterdam totiž na turistov útočí dokonalým arzenálom podnetov, ktoré apelujú na väčšinu ľudských zmyslov. Vôňa nesúca sa z tradičných škoricových stroopwavels, malých okrúhlych waflí s karamelom uprostred, evokuje pomaly sa blížiace Vianoce a atakuje čuchové bunky ľudí prechádzajúcich sa po jednom z originálnych trhov, ktorých je v meste pomerne veľa. Milovníkov slaných pokrmov určite zaujme aj lákavá ochutnávka a široká ponuka niekoľkých druhov pravej holandskej goudy či iných tradičných syrov.

Sestra Magdaléna

Ora et labora, hovorí si stará ale vrtká žena pri varení obeda pre desať stravníčok a namiesto zrniek ruženca ráta „zdravasy“ buchtami, ktoré zamúčenými rukami formuje na veľkej drevenej doske. V obnosených sandáloch s odtrhnutými prackami, ktoré zdedila po zosnulej sestre Viole sa preháňa po zamúčenej, nebezpečne šmykľavej kuchyni a ponáhľa sa s varením, pretože dobre vie, že je pozadu, že buchty už mali byť na plechu a že keby sa ráno zbytočne nerýpala v kvetoch, mala by ich už dávno hotové.

Nora Barnacleová: milenka, múza, manželka

NORA - houseMeno James Joyce je dnes povedomé asi každému, kto dával na hodinách literatúry trochu pozor. Román Ulysses, v českom preklade známy ako Odysseus, ako aj zbierka poviedok Dublinčania sú v literárnych kruhoch notoricky známe a Finneganovo prebúdzanie predstavuje jednu z najväčších čitateľských výziev pre fanúšikov modernistickej tvorby. Za úspechom tohto celosvetovo presláveného írskeho spisovateľa však stojí viac ako len jeho talent a vytrvalá práca. V Joyceovom tieni sa totiž počas veľkej časti jeho života pohybovala žena, bez ktorej by sa pravdepodobne ani jedno z vyššie uvedených diel nezrodilo. Nora Barnacleová, chudobná chyžná zo západného Írska, ho totiž sprevádzala od istého  júlového popoludnia v roku 1904, kedy na seba náhodne narazili na Nassau  Street v Dubline, až do jeho smrti. Okrem milenky, manželky a matky jeho dvoch detí bola Nora Joyceovou literárnou múzou a slúžila ako predloha pre jeho najslávnejšie ženské postavy.

Po vlastných

Camino de Santiago (58)V súčasnosti, keď je doprava z jedného miesta na druhé jednoduchšia a rýchlejšia ako kedykoľvek predtým, si človek z praktických dôvodov už len málokedy zvolí chôdzu po vlastných nohách. Kolesá a krídla sú rýchlejšie, pohodlnejšie, efektívnejšie a navyše šetria ľudskú energiu. Batožinu stačí hodiť do kufra alebo odovzdať pri check-in-e na letisku a človek sa behom niekoľkých minút ocitne v inom meste.  Za pár hodín sa už zobúdza v susednom štáte a ak sa minútová ručička otočí ešte o niekoľko ďalších koliesok, pasažier vystúpi z lietadla na inom kontinente. Pojem vzdialenosti nabral v posledných dvoch storočiach nové dimenzie a hranice toho, čo je „po ruke“ sa radikálne posunuli. Čo bolo kedysi ďaleko je dnes na skok. Vzdialenosť, ktorá v minulosti predstavovala namáhavú, niekoľkodňovú či dokonca niekoľkotýždňovú cestu, je v 21. storočí záležitosťou jedného dňa. A chôdzu, ten najprirodzenejší pohyb človeka, využívame asi tak často ako schody vedľa eskalátora. Dôsledky nie sú iba fyzické. Ak pravidelne a dlho nekráčame, škodíme nie len svojmu telesnému zdraviu, ale ochudobňujeme sa aj o zážitky „z prvej ruky“. V lietadle nikdy neucítime vôňu práve kvitnúcej levandule, nanajvýš pach spoteného spolucestujúceho. V aute nás zasa neofúkne chladný, vlhký vietor, ktorý sa ženie od mora a vo vlaku si lepkavé ruky neumyjeme v zurčiacom, ľadovom potoku. Ak sa však človek rozhodne vystúpiť, nech už sa vezie v čomkoľvek, prestane svet vnímať iba zrakom, prilepený na zaprášené sklo autobusu.

Cesta čierneho pianína

S trpkosťou sa pozrel na svoje krátke prsty a spomenul si, aké ťažké pre neho bolo zmieriť sa s tým, že viac neporastú. Koľko mohol masť vtedy rokov? Štrnásť? Možno pätnásť… Hodiny a hodiny tréningu na nepohodlnej okrúhlej stoličke bez operadla a predsa… Predsa nesedí na pódiu koncertnej sály, ale vo svojej malej zaprášenej dielni v pivnici ošarpaného pražského domu. Prisunul si stoličku bližšie k nástroju a prsty položil na vyleštené biele klávesy. Mal nutkanie ich pohladkať. Chcel skúsiť či sú presne také hladké, aké majú byť, či sa príliš nešmýkajú alebo či naopak nie sú nepríjemne drsné. Potreboval sa naposledy presvedčiť, že prsty ktoré si na nich raz zahrajú, budú mať zabezpečené najväčšie možné pohodlie. Chcel, aby sa s klávesmi dokázali zžiť, ako keby, ako to hovorieval jeho učiteľ klavíra, ako keby to bol iba ďalší článok na jeho prstoch, ktorého pohyb musí byť rovnako prirodzený ako pohyb hocijakého iného článku na jeho ruke. Keby tak boli tie jeho články o niečo dlhšie… Pár milimetrov by mu úplne stačilo…  Keď bol ešte malý chlapec, stále dúfal, že by možno niekedy o rok alebo o dva  mohli tie ruky, aspoň konce prstov o trošičku, aspoň o maličký kúsok predsa len dorásť. Lenže nedorástli…

Jeden za všetkých

Foto: Alžběta Kálalová

Foto: Alžběta Kálalová

Aula hlavnej budovy FFUK sa 23. októbra 2013 zaplnila niekoľkými desiatkami študentov, ktorí sa zúčastnili valnej hromady Študentského fondu FFUK a  rozhodli tak o ďalšom vývoji Študentskej rady a Revíznej komisie. I keď bolo stredajšie plénum s problematikou Študentskej rady dobre oboznámené a pripravené aktívne sa zúčastňovať na diskusii o jej budúcnosti, zdalo sa, že konkrétne otázky sa budú dať vyriešiť len veľmi ťažko. Nech sa totiž diskusia týkala akéhokoľvek bodu uplynulého alebo súčasného školského roku, členovia končiacej Študentskej rady sa rovnako ako ostatní študenti FFUK prítomní v aule takmer vždy dostali k rovnakému záveru: riešenie všetkých problémov týkajúcich sa Študentskej rady je skomplikované neúčasťou a nezáujmom  študentov.